Tiene babieho leta – poviedky

Debutanti, ktorí vstupujú na literárnu scénu to v súčasnosti nemajú ľahké, najmä ak predtým nepublikovali časopisecky, ako je to aj v prípade debutantky Ivety Zaťovičovej, ktorá „vhupla“ do literatúry odrazu. Knihou „Tiene babieho leta“.
Ktosi múdrejší odo mňa povedal, že realita bez romantickej nadsádzky a výmyselníctva je pre ženu-spisovateľku najlepším vychovávateľom. To v úvode tvrdí aj autorka. Citujem: „Myslím si, že čokoľvek vymyslené je len vykonštruované a len to, čo je živé je skutočné.“ Je to naozaj tak?Ak tvorca pracuje len a len s fantáziou na úkor faktografie, nemusí mu čitateľ uveriť. Jeho výpoveď môže pôsobiť ako farbotlač a nie ako originál. No v umení sa nedá generalizovať. Ako sa s touto dilemou vyrovnala autorka ? Jej snahou bolo zosúladiť sa cez dejovú rovinu a zážitkovosť protagonistov, cez konkrétnosť a vecnosť s autentickosťou. Autentickosť nájdeme v knižke vo všetkých troch poviedkach.
Na prvý pohľad sa dej zdá byť jednoduchý aj v prvej z poviedok. Do prostredia diania autorka zarámovala príbeh Angličana, ktorý sa túži usadiť na Slovensku a kúpiť si dom. Realitka, v ktorej protagonistka knihy, Sylvia, pracuje, ponúka na predaj rôzne byty a domy. Medzi iným i vlastný dom, v ktorom dočasne býva Holanďan Bruno. Autorka dokázala cez rôzne situačné momenty zaujímavo zvládnuť nielen psychológiu jednotlivých aktérov deja, ale sviežim jazykom a štylistickou obratnosťou zaujať čitateľa natoľko, že do deja druhého príbehu vchádza „plný očakávania“. Je zvedavý, či sa autorke podarí udržať dynamický dej , či neskĺzne do popisnosti a tárania ako to robia mnohé ženy – autorky. Zaťovičová aj v druhej poviedke ostáva verná rozprávačskému tempu znásobenému vtipnými replikami a ironickými postrehmi. Týmto prístupom k písaniu potvrdzuje nielen erudovanosť, ale vie kreatívne posunúť dej do príťažlivej polohy. Partnerský vzťah s Holanďanom Brunom je miestami priamočiary, ale i komplikovaný. Cudzincovi prekážajú u nás mnohé javy, menšie či väčšie ťažkosti, na ktoré nebol vo vlastnej krajine zvyknutý pri podnikaní a jednaní s ľuďmi. Všetko je diametrálne odlišné, čo značne ovplyvňuje aj ich vzťah so Sylviou. Jediné, čo narúša čitateľský zážitok je na niektorých miestach komunikácia v angličtine, aj keď je v nasledujúcom riadku dodatočne vysvetlená, nie každý z nás na prvé prečítanie pochopí jej význam.Najsilnejšia a citlivo zvládnutá je najmä tretia poviedka v knihe Ivety Zaťovičovej. Pojednáva o vzťahových rovinách v rodine Holanďana Bruna, ktorý na návšteve svojej matky v holandskom liečebnom ústave prehodnocuje svoju minulosť a rodinné zázemie, v ktorom uviazla citlivosť. Navonok vzťahy súrodencov a matky vyzerajú jednoducho, ale vo vnútri je to stále otvorená a nezahojiteľná rana. Autorke sa podarilo naplno rozohrať protiklady život — smrť, detstvo – staroba, ale i komplikované rodinné vzťahy a väzby syna k matke. Všetko toto akoby drsného Holanďana privádzalo k pochopeniu toho, čo predtým odmietal. Zložité citové väzby a príbehy ktoré autorka nenúteným štýlom a s nadhľadom v knihe prezentuje, nám dávajú tušiť, ako sa človek mení a aký zložitý je niekedy jeho proces sebauvedomovania. Autorka akoby si uvedomovala, že aj dnešný čitateľ je prístupný básnickej fantázii, ktorou autorka zvýrazňuje svoju prozaickú výpoveď. Aj preto možno hodnotiť Zaťovičovej debut ako sľubný.